Zellovi
za preskenovanie mojich prvých na NETe uverejnených fotografií
No raz, bolo to už dosť dávno, som išiel na (prvý) odvod. V papieroch, ktoré mi došli bolo, že mám doniesť dve fotky. Keďže nikde mi neboli schopní urobiť narýchlo fotky, musel som sa odovzdať do rúk automatu.
Chyba č. 1! Sadol som si do automatu a prečítal som si návod.
Chyba č. 2! Písali tam totiž, že keď budem usadený a tak, treba čakať 3 sekundy, a že potom vyletí vtáčik. Problém bol v tom, že vyletel už o jednu ;-(. A tak ma objektív zastihol nepripraveného.
Iróniou osudu je, že na tom odvode som tú fotku nepotreboval... Za originálny názov tejto fotografie ďakujem
Buddymu ;-), ktorý je baňa skvelých výrokov a pomenovaní...
Fotené v Obchodnom dome TESCO (vtedy K-MART) v r. 1996 v jednom geniálnom automate na výrobu fotografií, ktorý už určite nikdy nenavštívim.
Sú chvíle, alebo miesta, kde by mal človek vyzerať nielen trocha, ale dosť seriózne... Napr. na takom preukaze... Túto fotku mám na viacerých dokladoch, napríklad aj na občianskom preukaze.
Povedal som si, že keď na tej fotke aj tak nebudem vyzerať dobre, nech som aspoň lepšie oblečený ;-). Niektorí tejto mojej výsostne oficiálnej fotke vyčítajú, že mám na nej smutný výraz. Ale uvedomte si. Ad 1) dostali ma na fotku.
Fotenie je pre mňa vždy utrpením. Hlboko a ťažko som to prežíval. Ad 2) Ten ujo, čo ma fotil vôbec nemal pekný výzor. Mal som pred ním rešpekt. A najmä pred jeho
vtákom ;-), čo mal vyletieť z toho objektívu. Ad 3) Keď som si uvedomil, že to bude
ďalšia z tých mojich hrozných fotiek, nemal som byť prečo veselý ;-). I keď musím priznať, že toto je jedna z mála mojich fotiek, čo naozaj vyšla. A to sa tak často nestáva... A často sa nestáva, že by som opatroval negatív, ale tejto fotky mám. Takže jej zničením nikto nič nedosiahne ;-).
Fotené v Koudak Foto Studiu na Mariánskej v Bratislave (1998)
Jedného studeného dňa som si išiel po meste, a akoby znenazdajky som tam stretol
Majku a
Mareka. Keď človek zvykne stretnúť dvoch ľudí, ktorí spolu chodia, tak ich môže najčastejšie pri nejakej duchaplnej činnosti. Ale tentokrát oni vyrušili mňa. Totiž oni ma odfotili! Najprv som sa na nich hneval, pretože ja nie som veľký fanúšik fotografii (najmä nie vlastných), ale potom som im ďakoval, pretože táto fotka predsa len nepatrí k tým zlým. Ale pre istotu každého do budúcnosti vyzývam: Neofotiť ma... Škoda záberu ;-). Radšej si odfoťte nejakú krajinku, alebo babku na trhovisku. Aj tá sa na fotografiu hodí niekoľkonásobne viac ako ja... Ešteže existujú
výnimky, ktoré potvrdzujú toto pravidlo.
Fotené pri Medickej záhrade v Bratislave (1999).
Nie je fotografia ako fotografia. Fotografia z tuleňovice je špeciálna fotografia. A špeciálna fotografia musí mať, treba uznať, špeciálny názov. A tým špeciálnym názvom je
tuleňografia ;-). A
tuleňografiu si treba vážiť. Najmä túto si vážim, pretože má prívlastok prvá
tuleňografia. Fotenie na tuleňovici som síce zažil už na
Silvestrovici,
ale akosi
Eurík fotil všetkých 36 fotiek na jeden záber, a tak sa pre budúce generácie tuleňov nič nezachovalo.
Táto fotografia je z
februárovej tuleňovice,
ktorá sa konala v Študentskom domove a jedálňach Ľudovíta Štúra (i keď viac to poznám ako sdjls.uniba.sk ;) v
študovni na 12. poschodí.
Fotografom bol
Andy, a mal so mnou problémy, pretože som sa mu akosi nezmestil do záberu, tak ma odfotil ako vežu v
Pise, čiže šikmo. No hrozné je to s nami vysokými ľuďmi... Taká
Pepsi (Jane) (myslím tú tuleňôčku, čo je úplne dole vpravo) sa mohla len čudovať.
