[O mne] [Foto] [Haluze] [NET] [Šopa] [Priatelia]
Danovi,
ktorý nedocenil genialitu pošty a vykašlal sa na ňu ;-)
Niektorí môžu namietať, že tento príbeh je dôkazom mojej profesionálnej deformácie zo (zatiaľ) 6-mesačného pôsobenia v službách Slovenskej pošty, š. p. Ale nie je tomu tak, pretože tento príbeh sa zrodil ešte pred prvým nástupom na poštu. Takže to bolo skôr predpracovné haluzenie.
Len tak si idem po meste, ako keby sa to tu v Bratislave ešte dalo nazvať mestom, a čo nevidím. No neviem, je toho dosť, čo nevidím, ale to je dozaista preto, že by som mal nosiť okuliare, ale nerobím tak. Veď načo sú okuliare, však? Človek vidí aj tak len vtedy, kým ich má na nose, či ako sa volá to medzi očami, čo napuchne, keď Vám tam niekto uštedrí jednu poriadnu...
No, ale išiel som, to je jeden istý fakt, od ktorého sa môžeme odraziť. Odrážame sa, a pritom nevieme, kam dopadneme. Ale to už tak chodí, medzi nami (ne)dievčatami, teda vlastne chlapcami, resp. (možno aj) mužmi, teda nami toho (vraj) silnejšieho pohlavia. I keď sa nad tým zamyslíte, tak ako to môže chodiť, keď to nemá nohy, alebo inak povedané, ako viete zaručiť že to nohy má?
Nie som síce všemocný, a ani na vás nevidím, ale – neviem prečo – mám ten pocit, že to začína byť o ničom, že vás to nebaví a tak podobne. I keď môžete odísť. Nuž čím to asi bude. Asi tým, že... Vlastne čím to bude? Túto otázku si kládli mnohí v súvislosti so mnou, keď videli, že ešte v piatich rokoch pijem mlieko zásadne z fľašky. No ale k veci...
Len tak si idem po meste, keď mi hlavou (ja aj túto časť tela vlastním) prebehla myšlienka. Viem, že to znie ako sci-fi príbeh, ale bolo to naozaj tak. Hlavou mi preletela myšlienka, áno bola to myšlienka. Myšlienka taká zásadná, že som sa skoro až zľakol. Pamäť je však vec, ktorú moderný človek vedecko-technickej revolúcie, resp. postindustriálneho vývoja nechal na počítače, takže, ak by ste chceli, aby som vám povedal, aká to bola myšlienka, mohol by som na Vás maximálne tak vyplaziť jazyk. Béééééééééé.
No a konečne, dostal som sa na našu ulicu. Idem si len tak po pravom chodníku a pomaly, ale o to istejšie, sa blížim tam, kam prídem každý deň. Každý keň tam chodím spávať, jesť, pozerať televízor a robiť iné, pre život potrebné veci. To sú aké? No ja neviem, ono treba občas aj niekomu vynadať. Ale nielen tak obyčajne, ale tak poriadne, že by sa Vám až protivilo. Veď sa skúste opýtať môjho, dnes už len bývalého suseda (sťahovli sme sa my, nie on).
No a ako si Vám tak idem, ako keby vôbec nebolo teplo, vidím oproti sebe, zatiaľ len hmlisto, ale predsa len, opitého človeka. Trmácal sa z jednej strany chodníka na druhú, ako keby mal prečo a tak som si povedal... Sám sebe, to je to, čo vám talkers nedovolia, povedal: ”Vyhnem sa ja zbytočnému stretu spoločných záujmov a pojdem radšej na druhú stranu”. Slovo robí chlapa, hovorí sa. A nie žeby som bol nejaký drsniak, napriek tomu som sa rozhodol urobiť tak, ako som si zauminil. I prešiel som Vám na druhú stranu. No, ale ten človek, som už videl, že má uniformu, prešiel na druhu stranu tiež. Najprv sa mi zdalo, že je to šofér, ktorý práve vyšiel zo Starej Sladovne, ale nie. Zistil som, že je to poštár. Žeby nám zobrali poštárku? Veď tá tu pracovala už niekoľko rokov... To sa mi nezdá.
Nuž, vedel som, že ďalším prechodom na druhú stranu ulice, sa urobím trapkom, no ale čo už. I pán poštár prešiel na druhú stranu a podgurážený kričí na mňa: ”Hej, pán Drobňák, neutekajte mi, ja tu zastupujem a mám pre Vás rekomando”.
Je ten život ale sviňa. Ale keby obyčajná nepoviem nič, ale on je sviňa poriadna. Väčšia ako by ste si možno pomysleli. Kvôli obyčajnému jednému onému, doporučenému listu sa toho stalo viac ako dosť. A úplne zbytočne. Otvoríte list a tam suchá veta: ”Pátranie po ukradnutých peniazoch sa zastavuje, pretože po tridsaťdňovom pátraní sa nepodarilo nájsť dostačujúce dôkazy na obvinenie konkrétnej osoby.” A kvôli tomu toľko kriku. No, tak to sa stalo, keď som len tak išiel po meste, ako keby sa nechumelilo, veď bolo leto...