Životopis

Nie, nemusíte sa báť. Nechcem, aby tu bol taký životopis, na aký sú zvyknutí pracovníci osobných oddelení. Bude to pokus o vtip.

Bol deň ako každý tretí (to mám od Radošincov), a preto sa mnohým zdalo, že sa nestane nič nezvyčajné. Ale zdanie občas, a niekedy aj častejšie, klame. Klame až sa práši. Prečo asi? To neviem a ani to tu nemienim rozoberať, pretože ako sa ukázalo neskôr, som hrozný technický a športový antitalent. Ale inak v pohode. (Hovorí sa pohoda lesná, na pláži, na bilboarde, s Brendou...)

Ale. Vždy predsa musí existovať nejaké ale. Nejaké ale, ktoré mení spád krátkeho príbehu, ako tohto. To ale znamenalo, že jedna mamička (jedna je s malým začiatočným písmenom ;) , teda nielen jedna ale aj tá jedna budúca mamička, ležala v pôrodnici na Bezručovej ulici. Neležala tam len tak, ako napríklad opilec pred krčmou, ale ležala tam preto, že mal prísť na svet On. On teda Ja. Pozrime sa do kalendára. Pätnásty august tisícdevätstosedemdesiatosem (číslami 15/08/78) , je približne pol piatej (16:30) a už sa tlačí. Taký jeden... No, čo Vám budem hovoriť. Bol to, ako hovoria na Záhorí, porádny kus chl(a)pa.

A šup s ním do inkubátora. (Spomínaní Záhoráci dávali vraj deti radšej do sudov, preto sú malé a tučné ;) Hm, fuj. To neznie príliš dobre. Tak to napíšem trocha ináč. Prvá exkurzia v živote krátko po narodení. V inkubátore... :-) Potom sa začal jeho, do dnešných dní, dvadsaťjedenročný život.

Prišiel som domov. Býval som v Bratislave a tak by sa mohlo zdať, že do dnešných chvíľ neviem, čo je tichý a pokojný domov. Opak je opak (to mám z Priateľov). Uprostred mesta, jedna ulica, kde skoro päť rokov robili trolejbusové vedenie. Rozbitá, žiadne autá, iba chodci a nejakí prípadní opilci, ktorí sa vracali zo Starej Sladovne domov. Ale ináč pohoda (lesná, na pláži...). Uprostred zastavanej plochy, tichý dvor so záhradkou a sedem bytov. V jednom teta Eva. Žiaľbohu, dnes už nie je medzi nami. Nech je jej zem ľahká. Veď to bola ona, ktorá sa so mnou najviac hrala, keď som bol sám. Pani Okapcová. Je už tiež na druhom svete. Jej budem na veky vekúce vďačný za to, že ma učila po nemecky. Aber das heißt nicht, daß ich heute deutsch sprechen könte, aber das ist andere Geschichte... (slovenský ekvivalent bol tiež v nejakom seriáli). Zlatica. Ďalšia naša suseda. Skoro rodinný priateľ. Potom tam bývali jej švagrovci a Juro mi dopomohol k jednej [stále o JEDNEJ?;-)] (veľmi výnosnej) brigáde. Super susedia. (To je tuším v meste dosť ojedinelý jav). Ďalej s nami bývali nebohý pán Križan, pani Žitňanská, ktorá skončila v kontajneri pri prístave a ateliér jedného amatérskeho maliara.

Zdalo by sa Vám, najlepšie prostredie v akom môže vyrastať mladý človek, teda Ja. Ale to nie je až tak jasné. Najčastejšie som sa totiž nachádzal s mojou mamou v práci. Veľmi zdravé prostredie. Robila, no v krčmách. Kašmírska (dnes je to už cukráreň), Kozia brána i Stará Sladovňa. Tam som začal prichádzať do styku s verejnosťou a nepotreboval som na to ani oddelenie, ako to majú dnes politici (a aj naša škola ;). A z našich daní. No a potom prišli oficiálnejšie miesta na rozvoj mojej osobnosti.
Materská škola. Tá prvá sa mi páčila. Bola to totiž škôlka, ktorú práve otvorili a jeden z prvých, ktorý do nej mohol chodiť, som bol Ja. Neuveriteľné, také niečo, to sa mi dlho nestalo... Druhá materská škola mala tiež svoje čaro. Všetky vtedy ešte "súdružky" vychovávateľky ma poznali, lebo moja mama robila v škôlke o ulicu vedľa. To bola autorita. Len chvíľu. Kým nezistili, aké som nemehlo. A to Vám teda poviem, to som poriadne ;-). Možno sa aj na túto stránku raz dostane dokument, ktorý Vám dozaista povie a naznačí že to tak je, a ešte poriadnu chvíľu bude.

"Hej, Pištík mvoj. Skončili nám dobré časy..." (to je zas úrivok zo Stredoslovákov,) musel som i ja, i keď o rok neskôr, ísť do základnej školy. Nuž a najkrajšou historkou je tá, v ktorej všekým hovorím, ako to vlastne bolo.
Teda... Mal som skoro šesť, bolo skoro leto a ja v Pedagogicko-psychologickej poradni na Jesenského ulici. Narodil som sa iba pätnásť dní pred začiatkom riadneho školského roka, a tak som, podľa nejakých predpisov patril do "hraničnej kategórie". Inak povedané medzi tých, o ktorých bolo pochýb, že budú dostatočne psychicky zrelí na to, aby išli na ZŠ. Tak nám rozdali takú omaľovánku. A povedali: "Pozrite sa na tieto obrázky," (bolo ich deväť). Nechali ich nás tam dvadsať minút, aby sme do toho čumeli. Ja som pozrel: bickykel, snehuliak, auto, dom, dievčatko (dozaista ešte panna ;), strom, kvet, kniha, kočiar (ako pre deti). Nuž raz som videl a potom som sa pozrel von oknom. Bolo tam pekne. Pekné čisté okno, veľký zelený strom a vtáčiky, ktoré spievali, až by sa jeden čudoval (a to už nehovorím o JEDNEJ ;). A možno sa čudovali aj dvaja, čo ja viem. Isté je, že sa čudovali. A keď sa už čudovali, tak čo s nimi urobiť. Čo ja viem, nech sa čudujú! A tak prišli na jeden záver: Mne bude v škole robiť najväčší problém matematika... Ha ha ha. To ste ešte nevideli. Romanovi Drobňákovi a matematika? No väčšiu volovinu nemôže vymyslieť už ani Ľupták. A to tá pani bola PhDr. (ako vidíte akademické tituly nič neznamenajú). A také čosi vypotí, veď ja som rok pred začiatkom mojej školskej dochádzky mal najväčší problém, že neviem ako pokračovať v počítaní po deväťstodeväťdesiatdeväť (999). V živote mi matika nerobila problémy. To samé (to je síce z češtiny, ale mne sa ten výraz veľmi páči) sa však nedá povedať o matikárkach. Ale to je téma na samostatnú homepage.

No a čo na základnej škole? To by človek neveril, že aj tam som chodil. Chodil som na jednu, ale mal som hroznú triednu učiteľku. Škrata, akej by ste páru ťažko našli v Amerike, tobôž v ČSSR (vtedy sa tak volal štát, v ktorom sme žili). Tak sa moja mam(ičk)a nas(je)rala, prišla za riaditeľkou a oznámila jej, že jej syn, teda Ja, už nechodí na ich školu, ale na inú. Pani riaditeľka nechápavo pozrela, že ako to je možné? "Jednoducho." A tak som 25. septembra 1987 (Bože, to bolo tak dávno?) prišiel na inú školu. Nová trieda, nová triedna, ale staré známe tvára. Teda aspoň dve - dvoch kamošov zo škôlky. Dobre mi bolo, konečne som mohol každý deň cestovať autobusom, ktorý som mal tak rád. To bola tretia trieda. Jááj, zlaté dobré časy.

Ten, kto ma pozná osobne, vie, že nepatrím v škole medzi tých horších. Skôr naopak, ale iba skôr. Ale, tomu by ste neverili, že Ja (som) mal už v prvej triede na základnej trojku. Bola to trojka z výtvarnej výchovy. Verte mi, kreslenie je jedna z vecí, ktorá mi nikdy nešla, nejde mi to, a asi mi to ani nikdy nepôjde. Čo vy na to??? A v nasledujúcej triede sa pridali ďalšie predmety: písanie, pracovné vyučovanie a telesná výchova. Jednoducho, a už som to písal, som nemehlo. Ale čo ja za to môžem? Nie! A som rád, že vy si myslíte, to, čo si myslím, že by ste si mali myslieť. No potom v novej škole, som bol na nepoznanie. Z uvedených predmetov dvojka, len tak, aby to nebolo demotivačné pre tých, ktorí boli na tom s umeleckými predmetmi lepšie ako Ja. A prečo mi všetci hovoria, že som kocka, bifľoš; ono mi ľudia hovoria niekedy aj ako Mečiar českým novinárom, ale to je o inom ;) No, lebo Ja bol vždy kariérista. Vždy postupne k vysokým métam. Boli takí, čo mali samé od začiatku do konca, i takí, ktorí ich mali iba na začiatku. Ale ja som musel byť extra. Ja som ich mal iba na konci. A to isté sa opakovalo i na strednej škole. A bude sa (snáď) i na vysokej (zlepšovanie priemeru z roka na rok je zrejmé!). Ak nájdem stránku nejakej veštice tak práve tu bude linka :-).

A propos - stredná škola. Keď som 5. mája 1993 robil prijímacie pohovory, zdalo sa mi, že som na nesprávnej adrese? Že prečo? Prídem do triedy a tam - 19 ľudí, resp. bytostí, ktoré sa na ľudí podobali. Ale, osemnásť z nich bolo predsa len trocha iných ako Ja. Boli to dievčatá (jednoducho baby). Íha, povedali hormóny. Ale, ejha - povedal rozum. To tu budem jediný chalan na škole, to by nebolo ono. Kto to všetko stihne ;)? No, ale keď som prišiel piateho septembra do školy, tak to dopadlo dobre. Bolo nás deväť (teda nie jedenásť ako sa nás snažia presvedčiť Lasica a Satinský s Filpom). A k tomu ako čučoriedka na tortu, dvadsaťdeväť dievčat... Raj na zemi, či ako sa tomu vravelo.

Všetko dobré sa raz musí skončiť. To hovorili viacerí, nebudem ich tu všetkých menovať. Nie preto, že by nebolo kde, veď snáď táto mašinka je schopná poňať ešte zopár riadkov, ale preto, že ... No proste, neviem mená. Moja pamäť na mená je hrozná. Takže ku mne vždy s vizitkou v ru(čič)ke. A tak prišiel piatok trinásteho. Odporcovia hororov, nebojte sa, nie je to o tom, čo si myslíte, tak sa neplašte... Piatok trinásteho bolo aj 13. júna 1997. Deň mojich prijímacich skúšok na vysokú školu. Ekonomická univerzita vtedy urobila najväčšiu chybu počas svojej deväťročnej existencie (predtým to bola Vysoká škola ekonomická ) a prijala ma za študenta denného štúdia.

Za chodenia na tú školu som sa naučil veľa vecí. Konečne som sa poriadne opil; to keď som oslavoval výsledky letného semestra v prváku. Naučil som sa čítať po sebe poznámky. Naučil som sa byť závislý od tých mašín, za ktorými sedím, keď píšem takéto blbosti. A naučil som sa čakať na World Wait Web.

Éto vsjo. Meine Daamen und Herren. Týmto končím. Ak ste dočítali tieto riadky, gratulujem Vám a pozývam Vás na pivo (malé, to kvôli peniazom) alebo džús (to ak ste náhodou tí, ktorí nepijú). Teraz vyplň nasledujúce údaje, aby som vedel, komu to visím (samozrejme do ničoho Ťa nenútim, ale budem rád, ak budem vedieť mená tých, ktorí to prečítali až k tomuto bodu, a ktorým visím tie pivá, resp. džúsy...):

Tak to bolo o mne. A teraz sa možeš naštvať a na adresu koudacik@koudacik.sk mi môžeš poslať tvoj "životopis", príp. adresu tvojej homepage...

Bratislava, 20. januára 1999
Aktualizácie 26. júna 1999 a 24. apríla 2000

Kouďáčik o(d)zbrojený

[O mne] [Foto] [Haluze] [NET] [Šopa] [Priatelia]