[O mne] [Foto] [Haluze] [NET] [Šopa] [Priatelia]
Táto práca (hoc' nemá nejaké mimoriadne kvality) mi zabezpečila moje zatiaľ jediné privítanie na pôde vlády. Konkrétne v Účelovom zariadení Úradu vlády na Hlavnom námestí, kam všetkých účastníkov súťaže pozval podpredseda vlády na recpciu... Aspoň som sa dobre najedol ;-).
V našej spoločnosti ešte stále rozonujú minuloročné voľby. Nelichotivá ekonomická situácia domácností, nenaplnené očakávania odbornej verejnosti... Miesto razantných systémových riešení, vidíme iba hašterenie sa politikov a "skutek utek".
Stojíme na prahu tretieho tisícročia. Je čas na zmenu. Nielen preto, že sa zmenili subjekty vládnutia a jeho štýl (?). Taktiež preto, že tak významný medzník by mal byť impulzom pre očistu. Nadviazať na to, čo je dobré; a to čo je zlé, nahradiť novými, kvalitnejšími, systematickejšími a prijateľnejšími riešeniami, ktoré prinesú úžitok nielen nám, ale aj budúcim generáciam.
Pri formulovaní hospodárskej politiky by mala vláda vychádzať zo stavu ekonomiky. A tá práve lichotivá nie je. Nezamestnanosť i inflácia sú na stúpajúcej úrovni, čo naznačuje úpadok výkonnosti ekonomiky.
Prvou skutočnosťou, z ktorej treba vychádzať, je priorita rozvoja hospodárstva. Na čom sa má stavať, aby sa dosiahli želateľné výsledky na makroekonomickej úrovni? Mala by to byť istá komparatívna výhoda oproti zahraničiu. Netreba mať veľké oči. Napriek daňovému a colnému zvýhodneniu k nám zahraniční investori nepresťahujú svoje fabriky, nebudú odtiaľto vychádzať najšpičkovejšie výrobky Európy. Nazdávam sa, že miesto v medzinárodnej deľbe práce má Slovensko v produkcii výrobných prostriedkov pre vyspelé štáty. To nevylučuje vyriešiť druhý obrovský problém - a síce nízku pridanú hodnotu vo výrobe. Personálny potenciál na Slovensku jednoznačne je, ak k tomu prirátame stále relatívne nízke mzdy - existuje tu rozsiahly priestor pre sofistikáciu produkcie.
V súčasnej nelichotivej situácii, ktorá - zdá sa - nemá iba krátkodobý charakter; ale bude trvať dovtedy, až kým sa nevyriešia základné problémy slovenskej ekonomiky; sú veľmi dôležité motivačné faktory. A to nielen motivácia pre zahraničných investorov, ale tiež pre domáce subjekty. Motorom vyspelej ekonomiky je malý a stredný stav. Tento motor treba aktivovať k vyššiemu výkonu, pretože s jeho ziskom príde i prosperita spoločnosti. V súčasnej dobe však kroky vlády smerujú skôr k fiškálnej úlohe rozpočtov - a síce zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov pre realizáciu na strane štátnych výdavkov. Teda opatrenia zatiaľ smerovali k príjmovej stránke štátneho rozpočtu. Preto sa nazdávam, že v budúcom tisícročí by sa mala pozornosť venovať hlavne stránke výdavkovej. Spotreba verejnej vlády predstavuje u nás 22,5 %, čo výrazne presahuje možnosti slovenskej ekonomiky. Kým sa nevyrieši tento problém, bude sa vláda nachádzať v začarovanom kruhu, keď nebude môcť zvyšovať motiváciu prostredníctvom zníženia daní, lebo by nepokryla vlastnú spotrebu.
Tak som sa dostal k významnej časti hospodárskej politiky - k politike daňovej. Dane sú na jednej strane prostriedkom na dosiahnutie príjmov štátneho rozpočtu, ale na strane druhej tiež významným motivátorom k ekonomickej činnosti. Práve na tom treba stavať. Znížením dane sa síce zníži príjem štátneho rozpočtu, zároveň sa však zvýši množstvo finančných prostriedkov, ktoré ostanú k dispozícii hospodárskym subjektom, ktorých výsledok je znova len predmetom zdaňovania (zvyšuje sa daňová základňa). Preto, na prvý pohľad paradoxný jav zvýšenia daňových príjmov pri radikálnom znížení daní (napr. Maďarsko), vyznieva ako cielené opatrenie hospodárskej politiky.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť "ješitnosť" politikov. Mnohí, ako som už napísal, majú ďaleko od slov k činom, a keď sú už nútení zdvihnúť za niečo svoju ťažkú pravicu, im to - ad jedna - dlho trvá, a - ad dva - v zásade ide o riešenia čiastočné, nesystémové a nič neriešiace, navyše často odborne nepripravené, ktoré stav vecí len komplikujú. Akoby sa politici báli razantných riešení. V tomto prípade neplatí ono známe "pomaly ďalej zájdeš", ale - podľa skúseností v našej ekonomike z posledných rokov - skôr "pomaly hlbšie zájdeš". Otázka znie: prečo by mali politici riskovať? Ich príjmy počas volebného obdobia vôbec nie sú závislé od prosperity ekonomiky, či životnej úrovne. A keďže sa tak správajú v konečnom dôsledku všetci, ani ich fiasko vo volebnom zúčtovaní nie je až také hrozivé. Ak sa teda má v treťom miléniu niečo zmeniť - tak to jednoznačne musí byť ochota riskovať u tých, ktorí rozhodujú o veciach verejných. Musí prísť taká generácia "manažérov spoločnosti", ktorá posadí latku dôraznosti krokov dostatočne vysoko, aby tak navždy dala "zbohom" tým, ktorí si tieto pozície mýlia so "zaslúženým odpočinkom."
V ostatnom odstavci som spomenul aj ďalší problém. Neproduktívnosť štátneho riadenia. Preto by sa ono malo obmedziť iba na činnosti, ktoré sú pre súkromný sektor nepríťažlivé pre ich neproduktívnosť, ich zverenie súkromnému sektoru by bolo neefektívne, alebo spoločensky neprospešné. V prvých rokoch nastávajúceho tisícročia sa Slovensko privatizácií strategických podnikov a finančných domov nevyhne. Či to bude už v roku 2000, 2005 alebo neskôr, uvidíme. Tak či onak bude vláda postavená pred otázku, ktorú by jej závidel nejeden hospodár, čo s týmito peniazmi. Možností je viacero - nové budovy pre štátnu administratívu, splácanie dlhov, štátne investície do málo rozvinutých regiónov... Zo spomenutých troch možností by najefektívnejšia bola tretia. Bude - podľa mňa - obrovskou chybou, ak peniaze za strategické podniky "prejeme." Zoberme si napríklad SPP. Je to najziskovejší podnik, ktorý prináša štátu miliardy korún. Ak ho predáme (i keď len sčasti) - predáme zdroj štátnych príjmov, a teda získané peniaze treba investovať tak, aby tieto našli iný zdroj príjmov, resp. šetrenie výdavkov - napr. projekty zvyšovania zamestnanosti v problémových regiónoch.
Nemožno opomenúť ani problém integrácie. Tá prinesie hneď na začiatku storočia voľný trh s krajinami EÚ, EZVO a CEFTA (od 1. 1. 2001). Staneme sa súčasťou väčšieho trhu, na ktorom prežijú len tí efektívni výrobcovia. Iste to prinesie viacerým domácim výrobcom, ktorí sa doteraz skrývali pod protekcionistickým dáždnikom, existenčné problémy. To si v rámci hospodárskej politiky vyžiada potrebu pomoci podnikateľom. Nie však tak, že neefektívnych výrobcov bude administratívnymi opatreniami ťahať z vody, skôr tak, že vytvorí štrukturálnou politikou podmienky pre vznik tých odvetví, ktoré sú cenovo a kvalitatívne konkurencieschopné na veľkom voľnom trhu.
Na záver sa dotknem ešte fenoménu ochrany životného prostredia. "Matka Zem" dôsledkom industralizácie chátra. I keď sú už dnes robené i u nás rozsiahle opatrenia na zabraňovaniu znečistenia, to, čo sa v minulosti zanedbalo, sa už ťažko navráti. I tu je najdôležitejším faktorom motivácia, ktorej nositeľom sú ekologické aspekty daní i nové ekologické dane.
Na obmedzenom priestore som sa v tejto práci snažil načrtnúť hlavné priority koncepcie hospodárskej politiky v treťom miléniu: sofistikácia, špecializácia, znižovanie daňového zaťaženia, zníženie verejnej spotreby, radikálne a komplexné riešenia, oddelenie ekonomickej a politickej moci, podpora perspektívnych odvetví, vhodné investovanie výnosov privatizácie a motivácia k ekologickému správaniu sa.